Na stránke „Priznania žien“ sa pred časom objavil príspevok, ktorý bol tak silný, že nazbieral dokopy vyše 38-tisíc lajkov.

Priznanie ženy, ktorej príspevok mal vyše štyroch tisíc zdieľaní, znelo takto:

“Ahojte. Čítam tu tie príspevky a je mi do plaču. Mať tak vaše problémy… ale od začiatku.

Vydala som sa ako 18 ročná za môjho najlepšieho kamaráta a zároveň moju prvú lásku. Odsťahovali sme sa do Francúzska, kde si manžel našiel dobre platenú prácu. Postupne som sa aj ja zamestnala. Žili sme si na mladý vek vysoko nad priemer. Každý mesiac sme lietali domov k rodine, alebo oni k nám. Po troch rokoch som ostala tehotná. Narodil sa nám Filipko, keď mal pol roka, ostala som tehotná znovu. Prišlo to nečakane, ale zvládli sme to. K malému pribudol Šimonko. Nebolo šťastnejšej rodinky. Malí šintri rástli a keď mali 4 a 5, tehotenský test ukázal 2 čiaročky.

Tešili sme sa… Neskôr sa ukázalo, že tretí drobček bude dievčatko. Chlapci sa išli zblázniť že budú mať sestričku a muž sa o mňa staral ako o princeznú… Týždeň pred pôrodom muž v nedeľu vstal, chlapcov obliekol, nakŕmil a vzal ich na výlet, aby som načerpala silu. Boli preč možno hodinu, keď som dostala silné bolesti a susedka mi volala záchranku. Začínala som rodiť.

Keď sa Timea narodila, sestry okolo mňa behali bez úsmevu, na sále bol chaos, malú mi nechali pri sebe a ja som nechápala, čo sa vlastne deje. Keď ma previezli na izbu, čakali ma tam psychiater a policajti. Policajti mi oznámili, že moji chlapci, moji traja muži, moje všetko, sa mi už nikdy domov nevrátia. Zahynuli na ceste na výlet. Kým ja som privádzala na svet našu vytúženú dcéru, oni z neho odchádzali. Musela som bojovať s pocitom, aby som nevyskočila z okna… Plakala som, hrýzla, kopala, pomočila som sa, pošpinila, ale nič z toho mi ich už nevrátilo. Musela som začať žiť pre malú. Stále sme samé… malá spáva s fotkami ocka a bračekov, a ja na ňu smutne pozerám… spolu si poplačeme a ja jej rozprávam, akí boli. Je to už 7 rokov, ale ja to cítim ako včera. Tak len toľko k vašim problémom…”

Na záver môžeme len dodať, že väčšina z nás by sa mala zamyslieť nad tým, či sú naše „problémy“ skutočne tak vážne, ako si možno myslíme…

ZDROJklocher.sk
LIKE ak sa ti príspevok páčil

KOMENTUJ